Reklama

Reklama

Reklama

Reklama

Korzár
publikované: 29.6.2007 | zdroj: Korzár

Frniakovú si pod Alpami udržali aj na ďalší ročník

Košice - Vyše troch rokov patrila v basketbalovom klube K Cero Košice dirigentská taktovka na ihrisku neodmysliteľne do rúk rozohrávačke Slávke Frniakovej. Výraznou mierou sa pričinila o tri republikové tituly, takže vlani v lete odchádzala z metropoly východu so cťou. Namierila si to do francúzskeho klubu Challes les Eaux Basket, kde okúsila na vlastnej koži kvalitnú európsku ligu v krajine galského kohúta.

"Musím priznať, že som tam šla s malou dušičkou. Tak ďaleko som na dlhšie obdobie ešte od domova nebola a vedela som aj to, že basketbal vo Francúzsku je na vyššej úrovni. Na to, aká kvalitná je tam súťaž a že som tam bola iba prvý rok, si myslím, že sa mi podarilo splniť očakávania. Trénerka mi po sezóne vravela, že je v podstate spokojná a chápe, že prvý rok je ťažký, a preto aj výkony boli niekedy excelentné a niekedy aj trochu slabšie," vyznala sa S. Frniaková zo svojich skúseností. Cudzieho prostredia sa síce obávala, ale napokon našla výborné zázemie. "Mala som šťastie na ľudí z klubu, v mnohých veciach mi pomohli. Bola som teda maximálne spokojná a sezónu som odohrala bez vážnejších problémov, až na to, že ma trochu pobolievali kolená. Aj v tomto mi však dosť pomohli, povybavovali rôzne vyšetrenia a teraz mám celé leto na to, aby som sa dala dokopy." Nakoniec jej ani netrvalo príliš dlho, kým našla správny rytmus a pohodu. "Strachovala som sa, či sa vôbec aklimatizujem a najmä som si myslela, že mi bude veľmi smutno za domovom. Ako však hovorím, mala som šťastie na ľudí v klube. Ich prístup bol veľmi ľudský, v podstate to bolo všetko akoby v rodinnom kruhu. Zvykla som si teda rýchlo a za mesiac som sa tam už cítila ako doma. Keď som bola na Vianoce doma, tešila som sa na návrat do Francúzska, čo je tiež znak toho, že som sa tam cítila výborne."

V jednej z najkvalitnejších európskych líg si Slávka Frniaková svoje miesto zastala. V priemere hrávala vyše 25 minút na zápas, jej strelecký priemer bol osem bodov na stretnutie. O tom, že si svoju prácu odvádzala spoľahlivo, svedčí aj skutočnosť, že klub jej ponúkol zmluvu aj na ďalšiu sezónu. Slovenská legionárka s podpisom neváhala. " Už v januári sa ma pýtali, či ostanem. Vraveli, že by boli veľmi radi, keby sme aj s krajankou Martinou Luptákovou v tíme zotrvali, pretože práve na nás to chcú postaviť. Bolo to povzbudivé, navyše som videla, že im záleží aj na mojej zdravotnej stránke. Sami totiž videli, že už to so mnou nie je zdravotne tak, ako by malo byť. Mala som ponuky aj z iných klubov, ale tento ich prístup zavážil, že som ostala. Veľmi mi pomohli zo zdravotného hľadiska." Tak ako v Košiciach, aj v Challes les Eaux plnila na ihrisku rolu dirigentky hry. Úlohy teda mala v podstate rovnaké. "Trénerka mi povedala, že do budúcej sezóny odo mňa očakáva viac odvahy na zakončenie. Pritom v Košiciach pre mňa bolo typické, že som často aj zakončovala, no vo Francúzsku som sa skôr snažila vyvárať pozície pre spoluhráčky. Trénerka vravela, že to je dobré, ale aby som sa nebála dávať koše aj ja. Dúfam, že sa mi to podarí naplniť, predsa len, družstvo už poznám lepšie."

Francúzsko sa v posledných rokoch stáva pre slovenské basketbalistky obľúbenou destináciou, no viaceré hráčky pôsobia v druhej lige. Nie je totiž jednoduché získať angažmán v najvyššej súťaži, v ktorej pôsobia také kluby ako Valenciennes či Bourges. "Zažila som niečo úplne iné ako na Slovensku. Tam aj Bourges, Valenciennes, alebo Mondeville niekedy prehrali s družstvami z konca tabuľky. My sme tiež napríklad doma s Bourges prehrali len o dva body a Mondeville sme zdolali o 15 bodov. Potom však prišli i zápasy, v ktorých sme mali jasne vyhrať, no odchádzali sme s prehrou. Liga je neskutočne vyrovnaná, aj prvý môže prehrať s posledným, tabuľka sa každú chvíľu mení. Človek musel byť skoncentrovaný na každé stretnutie, nie ako v Košiciach, keď sa ide napríklad na Myjavu a výsledok bol dopredu jasný. Francúzska liga bola pre mňa takou malou Euroligou, zápasy ozaj mali svoju kvalitu." Challes les Eaux šlo do play-off zo siedmej pozície a túto priečku si aj udržalo. Vo štvrťfinále už družstvo podľa očakávania nestačilo na favorizované Bourges, ktoré to dotiahlo až do finále. "Skončiť do siedmeho miesta bolo cieľom klubu, pretože táto pozícia ešte zaručovala účasť v európskom pohári. Podarilo sa nám ho dosiahnuť, aj keď boj o siedme miesto bol dramatický do posledného kola. My sme v ňom vyhrali a ešte sme museli čakať na výsledky ďalších zápasov. Pre klub bola možnosť hrať v pohárovej Európe výzvou, pretože oni postúpili do prvej ligy len rok predtým. Som rada, že to vyšlo a zahráme si Pohár FIBA. Pre mňa je to tiež veľká satisfakcia, že si zase zahrám aj na medzinárodnej scéne."

Po basketbalovej stránke si teda zahraničný angažmán Frniaková pochvaľuje, no nielen zo športového hľadiska bolo vo Francúzsku fajn. Challes les Eaux je totiž stredisko, ktoré leží obklopené Alpami, takže je to naozaj nádherné miesto pre život. "Z okna som mala výhľad na hory, ktoré boli všade dookola. Nachádza sa tam aj jedno z najväčších francúzskych jazier. Challes les Eaux je kúpeľné mestečko blízko švajčiarskych hraníc, kde bolo čo pozerať. Keď človek vypadol z tréningového kolotoča, mal sa kde prejsť a zrelaxovať. Je to tam krásne udržiavané, všade plno kvetov, mesto čistučké. Aj preto som sa tam cítila tam dobre," vychválila tamojšiu prírodu bývalá opora košického majstrovského celku.


Do reprezentácie ju nepustia kolená

Košice - Problémy s kolenami mala Slávka Frniaková už počas svojho pôsobenia v Košiciach a ani teraz vo Francúzsku nebolo po tejto stránke všetko v stopercentnom poriadku. Vlani preto vynechala úvodnú časť kvalifikácie o postup na majstrovstvá Európy a, žiaľ, v reprezentačnom drese sa nepredstaví ani tento rok v dodatkovej fáze. "Reprezentovala by som veľmi rada, najmä po tejto sezóne, keď som videla, že mi to ide. Pred Vianocami som však už mala také problémy, že mi museli pichať injekcie na podporu rastu chrupaviek. Vo Francúzsku mi pri vyšetreniach otvorene povedali, že mi už veľa času v basketbalovej kariére neostáva. Ak nepôjdem na operáciu, maximálne dva-tri roky. Zachrániť by to mohla len väčšia operácia, na ktorú si však už netrúfam, lebo tých zákrokov už bolo na moje pomery dosť. Ja už nemám 20 rokov, ale 28 a o to ťažšie sa potom po operácii vracia na palubovky. O mojej situácii som sa rozprávala so zástupcami reprezentácie a som rada, že páni Benninghaus i Karnay to pochopili. Určite prídem družstvo pozrieť, veď vzťahy máme korektné, ale za daných okolností si hrať netrúfam. Môže sa niečo stať, nemám na to odvahu. Myslím si však, že máme veľa mladých šikovných rozohrávačiek a už je čas aj na generačnú výmenu, aby aj ony dostali šancu a vyskúšali si úlohu ťahúniek družstva," vysvetľuje Slávka Frniaková. Znamená to teda, že reprezentačný dres definitívne vešia na klinec? "To netvrdím. V danom momente je však situácia taká, aká je. Dostala som štyri injekcie do kolena a vraveli mi, že nohu mám pomaličky zaťažovať až od polovice augusta. Možno, že na budúci rok bude môj zdravotný stav lepší a budem môcť ísť reprezentovať. Nehovorím teda definitívne nie, týka sa to zatiaľ len tohto roka," dodala skúsená rozohrávačka.

Marián ŠPACAI