Stala sa legendou košického basketbalu. Z Ostravy ešte pod dievčenským menom Eliášová prišla v roku 1991 a ostala im verná pätnásť sezón. V dnešnej dobe rarita. Veď sú hráčky, ktoré za jednu sezónu vymenia aj niekoľko klubov. Ona je presným opakom. V nadchádzajúcej sezóne ju však fanúšikovia už na palubovke neuvidia. Po tej uplynulej totiž mamička dvoch detí ohlásila definitívny koniec kariéry. Hana Jendrichovská.
V máji sa tešila z piateho košického titulu v rade za sebou, pre ňu bol tretí. V zbierke má tie z rokov 2004, 2005 a teraz aj 2008. Viac ich už nepribudne. V 35 rokoch si povedala, že stačilo, a venovať sa bude rodine.
Prišla v osemnástich
"Keď som do Košíc prichádzala, mala som 18 rokov. Predtým som doma v Ostrave hrávala len za juniorky a pendlovala som aj v ženskom tíme, ale ten hral len druhú ligu. Bola som prekvapená, odkiaľ na mňa v Košiciach prišli. Potom som zistila, že si ma vyhliadli na republikovom juniorskom finále v Bratislave," spomína si na okolnosti svojho príchodu. Nechala sa teda zlákať do Lokomotívy, po dvoch rokoch sa klub spojil s VSS.
V piatok do Ostravy, v nedeľu späť
Pre tínedžerku to bolo vtedy ťažké rozhodnutie, či sa od rodiny odobrať až na koniec vtedy ešte spoločnej republiky. "Ani som nevedela, ako sa mám do Košíc dostať," smeje sa. "Povedala som si, že idem a jednu sezónu nejako vydržím. Pôvodne som totiž prišla do Košíc na rok a natiahlo sa to na sedemnásť... Začiatky boli ťažké, prvý rok som každý týždeň cestovala domov do Ostravy. V piatok šesť hodín vlakom tam, v nedeľu naspäť. Dnes už nechápem, ako som tie cesty mohla zvládnuť. Teraz, keď sa mám pobaliť na cestu raz za niekoľko mesdiacov, tak som v strese."
Láska ju z Košíc nepustila
Za všetkým hľadaj ženu, vraví sa. V tomto prípade to však treba pozmeniť, za zotrvaním českej rodáčky v Košiciach treba hľadať muža. "Hneď v druhom roku tu som stretla budúceho manžela. Ako inak, na basketbale. On bol vtedy rozhodca, pískal nám jeden prípravný zápas, chodieval sa pozerať aj na zápasy. Nenazvala by som to láskou na prvý pohľad, ale hneď od začiatku sme vedeli, že je to pre nás to pravé orechové. Nebyť toho osudného stretnutia, možno by som už dávno odišla."
Znie to vskutku až neuveriteľne, že za pätnásť sezón si ani raz nepovedala, že to chce v kariére skúsiť aj inde. Raz sa k tomu už aj schyľovalo, ale láska ju zadržala. "Mala som ponuku do Přerova, čo je blízko Ostravy. Vtedy jediný raz som uvažovala o odchode, na 70 percent som už vlastne bola rozhodnutá. Absolvovala som tam už aj rokovania. Napokon som však neodišla. Musela by som sa od Daniela na dlhší čas odlúčiť a odchádzalo by sa mi ťažko. Ja totiž pri sebe potrebujem blízku osobu." Raz predsa len oprobovala aj zahraničie, ale iba na mesiac. "Dostala som ponuku na kratučkú mesačnú výpomoc v Luxembursku. Aj tých 30 dní mi stačilo k tomu, aby som sa utvrdila, že ja nie som typ na zahraničné štácie. Hoci som tam nebola dlho, veľmi sa mi cnelo po mojich blízkych, aj keď vtedy bolo v Luxembursku okolo mňa dosť Slovákov."
Češka v slovenskej reprezentácii
Vraví, že sen sa jej splnil už tým, že okúsila najvyššiu súťaž. Ostrava ju totiž nehrala. Bonusom bolo, že ochutnala i majstrovstvá Európy. "Veru, bola som Češka v slovenskej reprezentácii. Po rozdelení republiky som sa totiž rozhodla pre slovenské občianstvo, dvojité vtedy neexistovalo. Teraz už mám aj české." Napriek dlhým rokom na východe Slovenska hovorí svojou rodnou rečou. "Dcérka sa zo mňa smeje, že všetci okolo hovoria po slovensky, len ja po česky. Čo už, rozprávam, ako mi zobák narástol (smiech). Musím však povedať, že v Košiciach som kvôli tomu nikdy žiadne problémy nemala." Nevhodné poznámky si skôr užije pre iné. Jej manžel Daniel je totiž v posledných rokoch manažérom košického majstrovského klubu. Živná pôda pre reči o protekcii. "Priamo mi nikto nič také nevravel, ale z hľadiska si človek vypočuje všeličo. Neberiem si to však k srdcu, my vieme, že máme aj neprajníkov, veď úspech sa predsa neodpúšťa."
Spomína na tituly i Priolo
Najradšej spomína na všetky tri republikové tituly, špeciálne na prvý, veď pár rokov dozadu bolo nepredstaviteľné, že by Košice mohli byť majstrom. Najviac ju škrie prehra v Pohári Ronchettiovej v talianskom Priole, keď doma vyhrali o 14 bodov a vonku tri štvrtiny držali krok, no poslednú časť pokašľali a prehrali o dvadsať. Ešte aj dnes na chvíľu zosmutnie, keď si spomenie na tú cestu domov.
Chce si užiť ratolesti
Na palubovky sa vrátila po prvom pôrode dcérky Mišky, i druhom syna Lukáša. "Po druhom pôrode som už s návratom nerátala. Basketbal mi však chýbal a začal hlodať červík, že by som si ešte jeden titul mohla pripísať a dať tak peknú bodku za kariérou. Tak som ešte v uplynulom ročníku v niektorých zápasoch nastúpila." Teraz je však definitívny koniec. "Konečne sa budem môcť naplno venovať Miške, ktorá sa chystá do školy a Lukáškovi, ktorý má dva roky. Teším sa na to. Okolo basketbalu sa budem točiť ďalej, veď s manželom sme s ním pevne spätí a veľa o ňom diskutujeme aj doma. Už však budem len v pozícii diváka." A čo tak trénerstvo? "To nie je pre mňa. Človek musí mať trpezlivosť a dobré nervy. Je to strašne zaťažujúce a aj časovo náročné. Ja si teraz chcem užiť rodinu."
* * *
FAKTY
Počet sezón: 15
Počet zápasov: 387
Počet bodov: 4 592 (3. v historických tabuľkách za Antalecovou a Bielikovou)
Počet doskokov: 2 009 (6. v historických tabuľkách)
Počet asistencií: 556
Počet blokov: 348 (1. v historických tabuľkách)
Priemer bodov: 11,9
Priemer doskokov: 5,2
Priemer asistencií: 1,4
Priemer blokov: 0,9
Trestné hody: 1 327/998 - 75,2% (2. v historických tabuľkách v počte premenených TH)
Streľba z poľa: 2 013/976 - 48,5%
Trojková streľba: 537/185 - 34.5%
Najviac bodov v zápase: 32
Najviac doskokov v zápase: 24
Najviac asistencií v zápase: 7
Najviac blokov v zápase: 7
Zaujímavosť: Iba ona a Eva Antalecová sa môžu pochváliť, že majú v najvyššej slovenskej súťaži na konte zároveň viac ako 4 000 bodov, 2 000 doskokov a 500 asistencií.
MARIÁN ŠPACAI, marian.spacaikorzar.sk