Ambicióznosť a nezlomná cieľavedomosť generálneho manažéra klubu Daniela Jendrichovského priniesla v tejto "zbernej" sezóne zatiaľ najväčšiu úrodu ovocia, akú kedy vo svojej "záhradke" mal. Rýchlo priznal nevydarené letné nákupy a nerodiace "odrody" (Crossleyová, Lisinová, Kostakiová) okamžite nahradil novými, životaschopnejšími (McCoughtryová, Frohlichová, Musovičová).

Tohtosezónny úspech sa však nezrodil len tak z ničoho. Bolo naň treba pripraviť pôdu v predošlých ročníkoch. Dnes už možno povedať, že ako dobré sa ukázalo rozhodnutie generálneho manažéra posadiť si na lavičku rovnako ambiciózneho a perfekcionalistického trénera Štefana Sviteka, o ktorého profesionálny prístup sa potom mohol poprieť. Za dva roky, čo je vo funkcii hlavného kouča, si vybudoval rešpekt a dokázal nájsť a najmä vysvetliť každej hráčke jej rolu v jeho hernom scenári.

Medzi osmičkou elitných klubov Európy bol zo slovenských klubov naposledy Ružomberok, v sezóne 2001/2002. Pravda, ten bol vo svojej hviezdnej ére ešte aj ďaleko úspešnejší než teraz Košice, veď v rokoch 1999 a 2000 celú súťaž vyhral. Bez závisti a pri plnom uznaní a rešpekte skvelého ružomberského ťaženia však treba skonštatovať, že dnes je Euroliga iná súťaž. Posunula sa niekde úplne inde. V čase, keď jej vládli Liptáčky, totiž všetky Američanky v súťaži bolo možné spočítať na prstoch jednej ruky. Zámorské hviezdy na starý kontinent nechodili. Až potom prišla revolúcia a momentálne každý klub má dve-tri, vrátane najjagavejších klenotov reprezentácie USA.

Doba sa zmenila, dnes je kvôli tejto invázii Američaniek omnoho ťažšie preniknúť medzi úplnú špičku, lebo za peniaze si bohaté ruské kluby môžu kúpiť, čo chcú, na predaj je všetko. A prečo vlastne došlo pred pár rokmi tak zrazu k americkej vlne do Európy? Za všetkým hľadajme zase len peniaze. V ružomberských časoch sa ruské kluby do Euroligy kvôli náročnému cestovaniu nehrnuli. Potom však prístup zmenili a zásluhou financií bohatých magnátov začali ponúkať americkým basketbalistkám viac peňazí, ako tie mohli zarobiť v zámorskej WNBA. Tým spustili lavínu. Američanky si rýchlo zrátali, že Euroliga je pre ne finančným rajom, aký nemajú ani v USA. Konkurencia v súťaži tak oproti ružomberskej ére - a ešte raz zdôrazňujeme, že bez znevažovania ich naozaj fantastických úspechov - stúpla mnohonásobne. Takže, klobúk dole, že aj za týchto podmienok máme klub, ktorý dokáže konkurovať na takejto úrovni.

Košickému klubu viacerí vytýkajú, že úspech má málo slovenského lesku a je kúpený iba stále novými legionárkami prúdiacimi do kádra i z neho. Treba si však uvedomiť, že na Slovensku vypadla celá jedna generácia, zaspalo sa tu na vavrínoch. Košice majú v tíme takmer všetko najlepšie spod Tatier, ale úvod sezóny ukázal, že na prienik medzi elitnú osmičku v dnešnej Eurolige by to určite nestačilo. Zvlášť, keď domáce Jalčová, Jurčenková a nadlho aj Číkošová boli vyradené pre vlečúce sa zranenia. Klub si však už uvedomil, že bez vlastných hráčok to nejde, keďže finančný balík na kvalitné legionárky je v takej malej krajine nutne obmedzený. Prevzal mládežnícku pyramídu od Viktorie PČSP a začal si vychovávať odchovankyne. Či pracuje dobre a prinesie to efekt, ukážu až ďalšie roky. Potom sa bude môcť špekulovať, či vedia aj vychovávať, alebo len kupovať.

Marián Špacai

Foto: Marcel Andrejko