Až šokujúco hladko prebehla cesta slovenských basketbalistiek za ich druhým súperom v kvalifikácii budúcoročných majstrovstiev Európy, ktorým bude v stredu 20. júna od 18.00 hodiny nášho času v litovskom Kaunase domáca reprezentácia. Všetko sa to síce ešte v Košiciach začalo "podhustenou" pneumatikou auta prevážajúceho batožinu hráčok na letisko, ale potom to šlo ako po masle.

Ako sa to už v našich zemepisných šírkach stalo "dobrým" zvykom, pri svojej ceste na východ musel tím okolo kormidelníka Ivana Vojtka najskôr nabrať západný kurz. Medzipristátie v českej metropole však, ak nerátame "termický" šok, keďže košických slnečných 29 nahradilo pražských upršaných 16 stupňov, bolo inak krátke a bezbolestné.

"Poslední výzva pro cestujúcí do Vilňusu!"

Táto veta sa pražským Letiskom Ruzyně začala rozliehať potom, ako odbavovací personál usúdil, že našu početnú skupinu asi inak do lietadla nedostane. Nie, že by v letiskovej hale bolo nejako extrémne dobre. To skôr poniektorí členovia výpravy zvažovali, či by sa predsa len nedalo nejako zamiešať medzi dovolenkárov, ktorí cez susednú rampu nastupovali do lietadla smer grécky Rodos.

Napokon však celý tím poslušne poslednú výzvu poslúchol a ocitol sa na palube stroja, ktorý mal na krídle nápis OK-KGB. Až ma striaslo! Pozerám ešte raz a pre istotu znova... a stále je to tam. Neviem, či to spôsobila tá holandská spolucestujúca, ktorá by si za istých okolností mohla pamätať praktiky toho "zoskupenia" alebo kvapkami dažďa na okne nášho Boeingu.

Ako sa neskôr ukázalo, z KGB sa napokon vykľulo OK-XGB a po tomto zistení bolo opäť všetko v najlepšom poriadku. Medzičasom sa upokojila tak skupinka detí, ktorá ešte pred vzlietnutím robila "intenzívnu" spoločnosť našej Erin, ako aj ďalší seniori z krajiny tulipánov, ktorí prejavili mimoriadnu dávku kreativity a vytrvalosti pri neustálom presádzaní sa.

Menším bonusom bol trénerom vybavený sladký bonus k slaným krekrom. Obed šampiónov, ako sa patrí. Boeing, ktorý sa do mojej pamäti zapíše už len ako "KGB" zvládol zhruba dvojnásobne dlhú trať z Prahy do Vilniusu pocitovo rýchlejšie, než ten "čmeliak", ktorý nás viezol do hlavného mesta krajiny našich západných susedov a tak sme sa ocitli na Vilniaus oro uostas.

"Dobite sa vo Vilniuse"

Anglická jazyková mutácia tohto sloganu, teda Recharge in Vilnius nás privítala v litovskej metropole. Takmer nekonečnou prechádzkou útrobami medzinárodného letiska Vinius som pochopil, ako to autori mysleli. Počas dlhotrvajúceho putovania chodbami a minimálne rovnako dlhým čakaním na "príchod" batožiny sa človek fakt unaví a potrebuje dobiť svoju energiu.

Navyše ho dorazí aj fakt, že prekročil časové pásmo a prišiel o hodinu z prebiehajúceho dňa. A keď sa má presunúť ešte o ďalších približne 120 kilometrov ďalej – a to po ceste, ktorá sa v značnej svojej časti ešte len chystá stať cestou – tak je absencia jeho nadšenia pochopiteľná. Našťastie veľmi rýchlo sa prejaví fakt, že cestujete s basketbalistkami.

Nielen tie, ale aj realizačný tím sa postará o to, že cesta ubieha pomerne rýchlo. Niektoré "hlášky" sa z rôznych dôvodov publikovať nedajú, ale nespomenúť niektoré by bolo hriechom:

A: Mám doma zoznam "ešpézetiek" asi tridsiatich áut. B: A prečo máš ten zoznam? A: Lebo ma vodiči tých áut v minulosti naštvali. A zistil som, že polovica z tých vodičov sú policajti.

Ešte som len pár hodín z domu a už sa mi začínajú páčiť všetky mladé ženy.

A: Prečo Česi hovoria Volha a nie Volga? B: A čo sa čuduješ...? Veď celý svet hovorí Dumbledore a len oni majú Brumbála.

A: Nemyslíš, že ten človek má smiech, ako ten pes? B: Myslíš Muttleyho...?

Viem, niektoré tie výroky nevyznievajú tak "ftipne", ako v momente, keď sa dostali do autobusového éteru. Dôležité však bude, aby bol na podobné "srandičky" dôvod a najmä nálada aj vo štvrtok doobedu, keď sa naša výprava začne presúvať z Kaunasu naspäť na Slovensko. Nezabudnite v stredu podvečer držať našim aspoň na diaľku palce, pretože v súboji s Litvou budú podporu potrebovať.