Reklama

Reklama

Reklama

Reklama

publikované: 20.9.2015

Zlaté spomienky

Zlaté spomienky

Už uplynuli tri týždne od momentu, keď k nám zo Spojených štátov amerických dorazila správa, že naše basketbalistky na majstrovstvách sveta vybojovali pre slovenské farby historické zlaté medaily. Medzičasom sa už novopečené šampiónky stihli vrátiť domov a začali sa opäť zaoberať radosťami aj starosťami života bežných smrteľníkov.

Dvom zo strojkýň mimoriadneho úspechu slovenského basketbalu sme však dožičili možnosť vrátiť sa v čase a zaspomínať si na všetko to nezabudnuteľné, čo za Atlantikom na konci tohtoročného augusta prežili. Našu žiadosť o rozhovor neodmietli Hanka Jendrichovská a Vierka Kováčiková a vy si tak spolu s nimi teraz aspoň na chvíľu môžete preniesť na druhú stranu oceánu.

Ako s miernym odstupom času vnímate úspech, ktorý sa Vám v zámorí podarilo dosiahnuť a ako naň zareagovalo Vaše najbližšie okolie?

Hanka: „Aj keď od nášho úspechu uplynulo už niekoľko dní, stále to mám v živej pamäti a veľmi rada si pripomeniem tie úžasné dva týždne, ktoré sme tam strávili. Bola to kombinácia basketbalu a množstva zážitkov aj mimo neho. To víťazstvo bolo nádherným zakončením celej akcie. Všetci, čo o tom vedeli, nám držali palce a po návrate sme prijali veľa gratulácií. Naozaj pekne sa to počúvalo.“

Vierka: „Postupom času si asi človek viac uvedomuje čo dosiahol. V podstate ja som išla s týmto družstvom po prvýkrát a hneď sme získali zlato. Takže super pocit. A myslím si, že najbližšie okolie má z toho tiež radosť.“

Obe ste maminy, ktorých dcéry nasledujú Vaše podkošové kroky. Ako tieto „skorobasketba­listky“ privítali doma svoje majsterky sveta?

Hanka: „S Miškou som bola po celú dobu v telefonickom kontakte, takže mala prehľad a veľmi nám fandila, rovnako, ako celá rodina. Po dvoch týždňoch bez detí som sa veľmi tešila domov a privítanie bolo srdečné.“

Vierka: „Niki už bola rada, že sme konečne doma a skonštatovala, že aspoň niekomu z rodiny sa vydaril šampionát. /smiech/“

Keďže ste cestu za titulom zvládli bez straty kvetinky, tak by sa mohlo zdať, že to bola pre celý tím prechádzka ružovým sadom. Asi to však nebolo celkom tak…

Hanka: „Prechádzka ružovým sadom to určite nebola, aj keď tam bolo pár ľahších zápasov, kedy súperky disponovali skôr nadšením, než basketbalovou kvalitou. To sa určite netýkalo prvého zápasu, ktorý bol úplne kľúčový pre náš budúci úspech. Výhra s Brazíliou nás posunula do vyraďovacej časti, kde už ani jeden zápas nebol jednoduchý. Hlavne vo finále sa to ‚mastilo‘ jedna radosť. Nakoniec všetko dobre dopadlo a my sme mohli oslavovať.“

Vierka: „Myslím si, že sme mali šťastie pri žrebovaní. V prvom zápase sme hrali s Brazíliou a vedeli sme, že to bude rozhodujúci zápas. Bola asi výhoda, že sme sa stretli s nimi hneď na začiatku a zvládli sme ho. Potom sme mali jeden deň voľna – to bola tiež výhoda. Aspoň sme mohli zregenerovať. Potom nasledovali v skupine menej náročnejšie zápasy, hlavne z hľadiska kondície by bol asi problém, kedy sme hrali dva-tri ťažké zápasy po sebe. Bolo super, že do hry sa zapájalo všetkých dvanásť báb.“

S výnimkou semifinále ste narazili len na súperky z Južnej Ameriky. Ktoré vás najviac vyzvŕtali v rytme temperamentných latinsko-amerických tancov a naopak, ktorým ste vy predviedli našu pravú Karičku, či odzemok?

Hanka: „Paradoxne najlepšie sa nám hralo proti Lotyšsku. Ako európske družstvo nám bolo svojim štýlom najbližšie. Ostatné družstvá, až na Brazíliu, boli veľmi podobné. Všetky hráčky boli menšieho až malého vzrastu a behali všade možne. Basketbalové umenie nahradzovali bojovnosťou a tvrdosťou, takže nič ľahké na tom nebolo. Ústrednou postavou Brazilíe bola naopak najvyššia hráčka na turnaji, dvojmetrová Alessandra Santos de Oliviera, známa aj z pôsobenia v Ružomberku. To bol poriadne tvrdý oriešok! Ale na prekvapenie všetkých sme to zvládli. S nami sa totiž veľmi nepočítalo.“

Vierka: „Semifinálový zápas s Lotyšskom bol asi aj najťažší na celom šampionáte. Súperky sme však dokázali prevýšiť rýchlosťou, ak to ešte takto v našom veku môžeme pomenovať. /smiech/ Hráčky z Južnej Ameriky boli menšieho vzrastu, takže sa mohla prejaviť naša výšková prevaha, ktorú sme aj využívali.“

Dejiskom majstrovstiev sveta bolo turisticky atraktívne Orlando, ktoré návštevníkom ponúka viacero lákavých atrakcií. Stihli ste popri boji o zlato niektoré zhliadnuť a čo urobilo na Vás najväčší dojem?

Hanka: „Mimobasketbalový program bol zaujímavý a bohatý. Bola to ‚všehochuť‘, každý mal v podstate iné zážitky. Dokopy sme navštívili asi všetky najzaujímavejšie atrakcie, každý nejakú inú. Spolu s manželom sme navštívili Universal Studios a bolo to veľmi zaujímavé. Okrem toho sme počas voľného dňa šli všetci na pláž okúpať sa v oceáne. K tomu nejaké nákupy, spoločné grilovanie, bolo to veľmi fajn.“

Vierka: „Jasné. Stihli sme navštíviť zopár atrakcií v rámci nášho voľna medzi zápasmi. Navštívili sme Disneyland (niektoré hráčky sme mali so sebou aj deti), Universal Studios, stredisko NASA a zopár menších zaujímavých miest.“

Suvenírov, ktoré ste si spoza oceána doniesli bolo možno viac, no najvzácnejším je určite zlatá medaila. Zaujala čestné miesto medzi trofejami, ktoré ste získali počas Vašej na úspechy bohatej kariéry?

Hanka: „Určite zaujme čestné miesto, veď kto by si pomyslel, že v tomto veku ešte niečo vyhrám. Zatiaľ ju však nosím stále pri sebe a pýšim sa ňou kade chodím. /smiech/“

Vierka: „Medaila určite zaujala miesto, ktoré jej prináleží a to hneď vedľa striebornej medaily z majstrovtiev Európy v Budapešti.“

Poškuľujete po dosiahnutí titulu majsteriek sveta po ďalšej maxibasketbalovej trofeji a bude práve tento úspech impulzom na ceste za jej ziskom?

Hanka: „Ďalšia akcia sa bude konať na budúci rok. Svetový šampionát sa pravidelne strieda s európskym, takže v lete môžeme skúsiť uspieť v Novom Sade na ME. A vzhľadom k tomu, ako boli všetci spokojní a nadšení týmto zájazdom, je vysoko pravdepodobné, že si to zopakujeme. Naozaj sa tam zišla veľmi dobrá partia ľudí a aj to prispelo k tomuto úspechu. Týmto by som tiež chcela všetkým babám a členom výpravy poďakovať za naozaj úžasné dva týždne.“

Vierka: „Na to je dosť ťažké odpovedať. U nás už rozhoduje hlavne zdravotný stav. Ak si budem môcť ešte zahrať a hlavne kolená vydržia záťaž, tak určite sa ešte na nejakých zápasoch stretneme.“

Fotogaléria