Slovenské basketbalové reprezentantky vo vekovej kategórii 40+ sa na majstrovstvách sveta veteránov v talianskom kúpeľnom meste Montecatini Terme tešili zo zisku strieborných medailí. Ich spanilú jazdu na šampionáte zastavili až vo finále reprezentantky z Brazílie, ktoré triumfovali 65:48 a zabránili Slovenkám v obhajobe titulu spred dvoch rokov.

Prvý polčas si Brazílčanky vytvorili sedembodový náskok (29:22), ktorý v druhom dejstve postupne zvyšovali. Slovenkám sa nedarilo premieňať otvorené strely a aj preto ťahali za kratší koniec. Najlepšou slovenskou hráčkou vo finále bola Hana Jendrichovská, ktorá zaznamenala 13 bodov a 10 doskokov. „Súperky boli prakticky celý zápas vo vedení a my sme sa snažili len doťahovať, čo sa nám občas aj darilo. V tretej štvrtine sme sa dostali na rozdiel štyroch bodov a vyzeralo to nádejne, ale opäť nám zlyhala streľba. Nešlo to ani z diaľky ani spod koša, kde mali Brazílčanky veľmi vysoké a silné hráčky. V obrane sme hrali veľmi dobre, dokázali sme sa im vyrovnať ale v útoku nám to jednoducho nešlo,“ povedala Hana Jendrichovská.

Úvodný duel s Češkami vyhrali až v predĺžení

Napriek prehre prevládala na slovenskej strane spokojnosť s dosiahnutými výsledkami v priebehu celého turnaja. „Po prehre je človek vždy trochu sklamaný. My sme sa však tešili najmä z toho postupu do finále. Vedeli sme, že Brazília má výborné družstvo, ktoré sa ešte oproti predošlému šampionátu posilnilo o jednu takmer dvojmetrovú hráčku. Striebro vnímame ako úspech, pretože na podobných turnajoch je to aj vo veľkej miere o šťastí a ako vám vyjde žreb,“ skonštatovala Jendrichovská.

Pre Slovenky bol kľúčový hneď prvý zápas na šampionáte. V ich vekovej kategórii bolo celkovo 24 družstiev rozdelených do ôsmych skupín po troch, z ktorých len víťazi skupín postupovali do boja o 1. až 8. miesto. „V prvom dueli sme nastúpili proti Češkám, s ktorými sme už v minulosti hrali viackrát a vedeli sme, že to bude veľmi ťažký zápas čo sa aj potvrdilo. Vyhrali sme až po predĺžení o dva body, takže to bolo len o chlp. Nás hnala túžba zahrať si o najvyššie priečky a zároveň obhájiť titul spred dvoch rokov. Vo štvrťfinále a semifinále sme narazili na dve chorvátske družstvá, ktoré boli basketbalovo veľmi dobré ale doplatili na úzku rotáciu a fyzicky to teda nemohli zvládnuť,“ uviedla Jendrichovská.

Rodinná atmosféra

Okrem športovej stránky sa šampionát veteránov zameriava aj na vzájomné spoznávanie sa jednotlivých družstiev v rámci spoločenských akcií. „Je to iné ako klasické majstrovstvá sveta, ktoré sú striktne zamerané na basketbal. My sme to pojali rodinne, vyše polovica tímu tam mali svoje rodiny s deťmi. Bývali sme všetci pohromade asi hodinu cesty od haly. Čo sa týka programu hneď v prvý hrací deň bolo večer slávnostné nastúpenie všetkých družstiev podobne ako na olympiáde. Pre všetkých účastníkov bola zároveň spoločenská párty, kde sa hráči a hráčky môžu stretnúť a porozprávať s tými proti ktorým v minulosti hrali. Viaceré tímy bývali priamo v meste Montecatini a mali viacero spoločných akcií, my sme boli od toho diania trochu odtrhnutí ale jeden deň sme sa išli prejsť do mesta a nasať atmosféru.“

Pre Jendrichovskú bol šampionát v Taliansku už štvrtým na veteránskej úrovni. „Sme v tíme asi štyri hráčky, ktoré boli na štyroch turnajoch pod hlavičkou organizácie FIMBA. Začali sme na šampionáte v Ostrave, odkiaľ pochádzam. Tam to bolo pre nás len akési oťukávanie ale už na druhý rok v Amerike sa nám podarilo nečakane vyhrať titul. Vlani boli majstrovstvá Európy v Srbsku a tento rok teda svetový šampionát v Montecatini. O rok sa bude turnaj konať v Maribore a za dva roky vo Fínsku.“

Už sa nebudú musieť naháňať s mladšími

Šance Sloveniek na medailu budú opäť veľmi vysoké, pretože ich čaká prechod do vyššej vekovej kategórie 45+ a v nej by mali byť favoritkami. „Ako postupne starneme tak sa môžeme posunúť o kategóriu vyššie aby sme sa nemuseli naháňať s mladými,“ pousmiala sa Jednrichovská a dodala: „Vždy sa to riadi podľa najstaršej a najmladšej hráčky v tíme. Keďže máme v družstve dve hráčky pod 45 rokov musíme počkať kým sa dostanú nad túto hranicu a potom sa môžeme presunúť, je to len na nás. Máme aj hráčky, ktorým ťahá na 50 a stále hrajú medzi štyridsiatničkami.“

Vzhľadom na to, že všetky hráčky majú svoje povinnosti spoločné tréningy nepripadajú do úvahy. „Každá si zatrénuje individuálne podľa toho aké má možnosti. V tejto kategórii to však už nie je o tréningu ale skôr o fyzickej príprave. Tým, že spolu hrávame poznáme sa navzájom a vieme, ktorá čo dokáže,“ povedala Jendrichovská.